Z rozprávania mojich blízkych som mal možnosť vypočuť si príbehy, ktoré sa, žiaľ, naozaj stali. Príbehy bolesti, straty, strachu, ale aj návratov, nádeje a rodinnej súdržnosti.
Idanská ulica na kopci, s krásnym výhľadom na historické centrum Košíc…
Sedím na lavičke a spomínam na domov mojej rodiny. Práve tu stál náš dom. Naša rodina tu žila viac ako sto rokov. Bolo to miesto rodiny Hudi – karpatských Lovarov.
Až do roku 1975, keď boli domy asanované z dôvodu výstavby sídliska Terasa.
Práve na tomto mieste vojaci zastrelili Cicori, prvú manželku môjho starého otca Alexandra Hudiho, prezývaného Dicki.
Keď vojaci prišli na Idanskú ulicu a hľadali Rómov, väčšina ľudí ušla do lesa. Cicori sa však vrátila domov po jedlo. A práve to sa jej stalo osudným.
Vojaci ju našli a zastrelili priamo na dvore nášho rodinného domu.
Podľa rozprávania mojich predkov potom začalo obdobie strachu, ktoré si mnohí niesli v pamäti po celý život. V dolnom aj hornom tábore vyhľadávali vyčerpaných a vyhladovaných Rómov. Ľudia vedeli, že môže rozhodovať každá chvíľa.
A práve v týchto časoch sa ukázala aj ľudskosť. Mnohí ľudia z majority, ktorí žili v okolí, ukrývali rómske deti, starcov a celé rodiny v pivniciach či na iných miestach, aby ich ochránili pred vojakmi a príslušníkmi ozbrojených zložiek. Riskovali tým vlastné bezpečie, no napriek strachu sa rozhodli pomôcť.
Nie každý však mal také šťastie.
Mnohých zadržali a odvádzali do zberných táborov v Košiciach. V rodinných spomienkach sa zachovalo, že existovali oddelené priestory pre Židov a pre Rómov. Ľudia boli vyčerpaní, hladní, vystrašení a nevedeli, čo ich čaká.
Moji predkovia rozprávali, že Židov zoradili do dvojradov, zatiaľ čo Rómov hnali bez poriadku, ako stádo. Bili ich, ponižovali a nazývali ich „állatok“ – zvieratá.
„Poďme! Poďme!“ zaznievalo medzi krikom, plačom a strachom.
Krok za krokom boli hnaní smerom k zbernému táboru. Mnohí nevedeli, či ešte niekedy uvidia svoj domov, svoju rodinu alebo ľudí, ktorých milovali.
Moja stará mama bola v židovskom tábore a rodina môjho starého otca sa ocitla v zbernom tábore pre Rómov.
Keď zaznel výstrel a bola zabitá prvá žena, začal krik a plač. Ľudia si uvedomili, že už nejde iba o zastrašovanie. Strach sa zmenil na zúfalstvo.
Podľa rodinného rozprávania ich viedli ulicami mesta. Rómov smerom na sever, Židov smerom na západ. Mnohí kráčali bez toho, aby vedeli, kam idú a čo ich čaká.
Najbolestnejšie bolo, že medzi tými, ktorí stáli s puškami alebo sa na prenasledovanie prizerali, boli aj ľudia, ktorých poznali. Bývalí spolužiaci, susedia či kamaráti. Ľudia, ktorí ich pred vojnou zdravili a žili vedľa nich.
Moja teta Margita Hudi sa ukryla v lese. Z diaľky, so slzami v očiach, pozorovala dav Rómov, ktorí plakali a kričali po maďarsky. Nemohla im pomôcť. Mohla iba sledovať, ako jej blízkych odvádzajú do neistej budúcnosti.
V spomienkach našej rodiny zostal aj obraz ľudí stojacich na chodníkoch, ktorí podporovali režim a hajlovali spolu s nemeckými a slovenskými vojakmi. Bolo to o to bolestnejšie, že medzi nimi boli aj ľudia z mesta, ktoré bolo ich domovom.
A už v deň zaistenia sa začal rozoberať majetok košických rodín.
Majetok Židov.
Majetok Rómov.
Domovy, veci, ktoré si ľudia budovali celé generácie, sa zrazu stali korisťou.
Môj starý otec bol ako maďarský vojak väznený v pracovnom tábore Dombas. Prežil a po skončení vojny sa pešo vrátil až do svojich rodných Košíc.
Najväčším prekvapením po návrate bolo, že vo svojom starom dome našiel svoju basu – svoj milovaný hudobný nástroj, ktorý mu kedysi vyrobil jeho otec Hancsu Ján Hudi.
Keď ho jeho mama, Alžbeta Hudiová, rodená Dunová, prezývaná Braterka, uvidela živého, nepovedala ani slovo. Len jej po tvári stekali slzy vďaky, že jej Boh priviedol syna domov.
Útrapy vojny – ako ju naši starí rodičia nazývali, Veľká vojna – ukázali strašnú tvár človeka. Ukázali, ako sa ľudia dokázali obrátiť proti ľuďom. Ako sa zverstvá mohli stať bežnými a dokonca spoločensky tolerovanými.
Ale ukázali aj niečo iné.
Že aj v časoch nenávisti existovali ľudia, ktorí ukrývali deti. Ľudia, ktorí pomáhali starcom.
Ľudia, ktorí riskovali vlastnú bezpečnosť, aby zachránili život niekoho iného.
Preto nemožno hovoriť o minulosti iba čierno-bielo. Popri prenasledovaní existovala aj odvaha, súcit a ľudskosť.
Príbehy mojich predkov sú ťažké, ale vzácne.
Žiaľ, veľká časť pravdy dnes zostala už iba v našich rodinách. S každým človekom, ktorý odíde bez toho, aby vyrozprával svoj príbeh, môže zmiznúť ďalší kúsok našej spoločnej histórie.
A niekedy mám pocit, že skutočný záujem o rómsku pravdu, o rómske utrpenie a o krivdy, ktoré sa stali, je stále príliš malý.
Bolesť však zostala.
Príbehy prežili.
A my máme povinnosť ich odovzdať ďalej.
Môj starý otec vždy pripomínal slová písma:
„Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo.“
Rimanom 12,21
Dnes spomínam na Cicori, na Alexandra Hudiho – Dickiho, na Alžbetu Hudiovú – Braterku, na rodinu Hudi a na všetky rómske obete, ktorých mená možno nikdy neboli zapísané do historických kníh.
Ich životy však mali hodnotu.
Ich príbehy si zaslúžia byť vypočuté.
A ich pamiatka nesmie byť zabudnutá.
Nezabúdajme. Pretože pamäť nie je iba minulosť. Pamäť je súčasťou našej identity.
Len článok je o Košiciach! ...
a Vy ste pravda tiež žili. ...
opr. =>ako premiér naciSStického ... ...
palenque ≠ nie je etnický Slovák, je len ... ...
Nie Pampúšíik - len na území ktorému ten... ...
Celá debata | RSS tejto debaty