Rómovia

Začnem spomienkou.

Pamätám si stretnutia na veľkých fórach, kde sa o Rómoch hovorilo z úst Rómov. V miestnostiach vládol rešpekt. Ľudia počúvali jeden druhého. Rómovia boli hrdí na to, kým sú, a bolo to cítiť v každom geste, v každom slove.

Pamätám si ženy oblečené elegantne, často ozdobené tradičnými zlatými šperkami. Vlasy mali upravené, vystupovanie dôstojné. Pre mňa, mladého človeka vyrastajúceho v postkomunistickej krajine, to bolo fascinujúce. Nebol to len obraz úspechu. Bola to energia. Sebavedomie. Pocit spolupatričnosti.

Formovalo ma to.

A možno je tu ešte jedna vec, o ktorej sa dnes hovorí málo.

Počas rokov som stretol množstvo ľudí, ktorí hovorili o Rómoch. Menej však tých, ktorí skutočne rozumeli rómskemu srdcu.

Pamätám si stretnutie s Rómom z Moskvy. Nikdy predtým sme sa nevideli. Pozrel sa na mňa a po chvíli sa spýtal: „Tu karpatiko rom sal? Lovari?“ Potom povedal: „Ty si karpatský Lovár.“

Nešlo o vedu ani o politiku. Bola to pamäť národa, ktorá sa prenášala generáciami.

Následne sa ma spýtal jednoduché otázky: Ako sa mi žije? Či mám kde bývať. Či mám čo jesť. Či som v poriadku. Objímal ma ako brata, ktorého roky nevidel. Pri rozlúčke mi zaželal šťastie na cestách.

Vtedy som si uvedomil, že sila Rómov nikdy nespočívala iba v organizáciách, projektoch alebo funkciách. Spočívala v ľuďoch. V schopnosti rozpoznať svojho človeka aj stovky kilometrov od domova. V úcte k rodu, rodine a hosťovi. V presvedčení, že človek nie je sám.

Keď sa dnes pozerám na rómsky svet, často mám pocit, že sa niečo z tej sily vytratilo. Akoby sme sa stratili v nekonečnom množstve projektov, statusov, konferencií a potleskov. Akoby sa vytrácala schopnosť pomenovať, kto sme a aké je naše miesto.

Niekedy mám pocit, že namiesto posilňovania rómskej identity vzniká závislosť od uznania zvonka. Že príliš často čakáme, kto nás pochváli, ocení alebo zaradí do svojej predstavy úspechu. A pritom zabúdame na vlastné hodnoty, ktoré nás držali pohromade celé generácie.

Nechcem tvrdiť, že kedysi bolo všetko lepšie. Nebolo. Dnešní Rómovia študujú, podnikajú, pracujú v štátnej správe, kultúre aj politike. Mnohé sa podarilo a je na čo byť hrdý.

Napriek tomu si kladiem otázku:

Čo dnes znamená byť Rómom?

Je to jazyk? Rodina? Kultúra? História? Spoločná skúsenosť? Alebo len pôvod zapísaný v rodokmeni?

Kedysi by som na túto otázku odpovedal bez váhania. Dnes si už nie som istý.

A možno práve v tom spočíva najväčšia výzva našej generácie. Nie bojovať o to, aby nás ostatní uznali, ale znovu nájsť odpoveď na to, kým sme my sami.

Pretože národ alebo spoločenstvo nezačína tam, kde ho uznávajú iní. Začína tam, kde si je vedomé vlastnej hodnoty.

Keď si dnes položím otázku, čo znamená byť Rómom, nemám jednoznačnú odpoveď.

Viem však jedno.

Byť aj Rómom pre mňa vždy znamenalo viac než pôvod. Znamenalo to podať ruku človeku v núdzi, zaujímať sa, či je najedený, či má kde spať, či je v poriadku. Znamenalo to cítiť spolupatričnosť aj s človekom, ktorého stretneš prvýkrát v živote.

A ak sa nám podarí zachovať práve toto, potom sa možno nestratí ani to najcennejšie, čo sme zdedili po našich predkoch – rómske srdce.

„Možno sme získali viac miesta pri stoloch mocných. Otázkou však zostáva, či sme pri tom nestratili miesto pri vlastnom stole.“