Rómovia

Rok 1944 si Košice nepamätajú ako jar ani leto. Pamätajú si ho ako chladné obdobie, v ktorom sa mesto odvrátilo od vlastných ľudí.

Máj a jún 1944 sa stali časom, keď strach nahradil istotu a keď štát prestal chrániť vlastných občanov.

Nešlo o jeden jediný deň. Išlo o krátke, kruté obdobie, ktoré však pre tisíce ľudí splývalo do jedného nepretržitého okamihu hrôzy.
V týchto týždňoch začalo systematické zhromažďovanie košických Židov. Rodiny boli vytrhávané zo svojich domovov a sústreďované do tehelne, synagóg a ďalších improvizovaných zberných miest. Odtiaľ viedla cesta na železničnú stanicu a ďalej – do transportov smerujúcich do Osvienčimu.
V priebehu niekoľkých transportov zmizli celé ulice, celé rodiny, celé generácie.
Paralelne s tým boli rómski obyvatelia Košíc zaistení a izolovaní. Ich miesto nebolo v tehelni, ale v sladovni. Iný priestor, rovnaký osud. Aj oni sa stali obeťami systému, ktorý rozdeľoval ľudí podľa pôvodu a rozhodoval o tom, kto má právo žiť.

Máj a jún 1944 neboli len logistickou operáciou deportácií. Boli morálnym kolapsom mesta aj štátu. Košice boli v krátkom čase „vyčistené“ – nie od zločinu, ale od ľudí, ktorí ich desaťročia tvorili: obchodníkov, remeselníkov, hudobníkov, rodín.

Pre mňa však tento čas nie je len historickou kapitolou. Má meno a tvár.
Volala sa Terézia Hady-Moskovics – moja babka.
V máji 1944 bola spolu s celou rodinou zaistená a odvlečená do záchytného tábora v košickej tehelni. Miesta, kde zákon neplatil a ľudská dôstojnosť nemala žiadnu hodnotu. Dni a noci strávené v strachu, väznení, ponížení. Ľudia boli nútení stáť v studenej vode, vystavení fyzickému aj psychickému týraniu.
Rodina sa pokúsila o nemožné. Zaplatila dozoru Nyilas zlatom, aby babku prepustil spolu s dvoma deťmi – jedným vlastným a jedným dievčatkom, dcérou jej sesternice.
Po troch dňoch väzenia a utrpenia ich jeden z dozorcov skutočne pustil. Brána tehelne sa otvorila.
Ale sloboda mala ešte svoju cenu.
Pri odchode ich zastavil druhý dozorca a položil otázku, ktorá mala rozhodnúť o živote a smrti:
„Sú obe deti tvoje?“
V strachu odpovedala:
„Áno.“
Dozorca priložil pištoľ k hlave jej dcéry a zopakoval otázku:
„Je toto tvoje dieťa?“
So slzami v očiach odpovedala:
„Áno… a to druhé je moja neter.“
V tom okamihu zastrelil dievčatko. Bez váhania. Bez slova.
Jej telo kopol späť do blata tábora.
Babku vyhodil za bránu tehelne.
V tej chvíli pre moju babku skončila radosť zo života. Prežila – ale časť jej tam zostala navždy. Za múrmi košickej tehelne. V chladnom lete roku 1944.
Až neskôr prišlo poznanie, ktoré bolo ešte ťažšie než samotné prežitie.
Nikto z jej rodu neprežil.
Rodina, príbuzní – všetci boli zavraždení.
Nezostali hroby. Nezostali listy. Nezostali fotografie.
Zostal len príbeh jednej ženy, ktorá niesla pamäť celej rodiny sama.
Deportácie nie sú čísla v archívoch. Sú to mená, deti, matky a rozhodnutia, ktoré sa nedali urobiť správne. Genocída nezačína v plynových komorách. Začína v zákonoch, v mlčaní, v ľahostajnosti – v momente, keď spoločnosť prijme myšlienku, že niekto „nepatrí“.

Dnes už nemôže hovoriť ona.
Preto hovoríme my.
Pamätať si máj a jún 1944 v Košiciach neznamená žiť v minulosti. Znamená to chrániť dôstojnosť každého človeka – bez výnimky.

Prosba o slušnosť

Mesto Košice už jeden pamätný bod má – malý pomníček, ktorý vznikol ako gesto spomienky.
No pravda je aj to, že nestojí na mieste skutočnej tragédie.
Nestojí tam, kde ľudia stáli v studenej vode, kde sa rodiny rozdeľovali, kde sa rozhodovalo o živote a smrti.
Miesto bolo odsunuté bokom, ustúpilo obchodnému domu.
Pamätné miesto nemá byť niečím, čo „neprekáža“.
Má byť niečím, čo pripomína.
Nejde o rušenie existujúceho pomníka.
Ide o otázku slušnosti voči mŕtvym a ich príbehu.
Takéto miesto by nebolo obvinením nikoho dnes.
Bolo by znakom zrelosti mesta, ktoré sa nehanbí za pravdu.
Mesta, ktoré vie, že pamätať si slabých je mierou jeho sily.
Prosba o pamätné miesto obetiam chladného leta 1944 je prosbou o slušnosť, úctu a ľudskosť.
Nie z povinnosti.
Zo slušnosti.
Ak dokážeme pomenovať ulice a námestia podľa úspechov, dokážeme pomenovať aj miesto podľa bolesti, ktorú už nikdy nechceme zopakovať.

„Pamätať si tých, ktorých už niet, znamená byť vďačný za život a dôstojnosť, ktoré máme dnes. Pamäť nie je bremeno, ale dar, ktorý nás učí byť lepšími.“

Ivan Hriczko