Rómovia

Moje posledné stretnutie nebolo o projektoch, peniazoch ani politike. Bol to dlhý a poctivý rozhovor o tom, aké náročné je v menších mestách byť kreatívny, iniciatívny a zároveň lojálny. Rozobrali sme túto tému z viacerých uhlov – osobného, spoločenského aj hodnotového. A dospeli sme k záveru, ktorý je jednoduchý, no bolestivý:

vyčnievať a chcieť niečo viac znamená často byť zavadzajúci.

Nie preto, že by spoločnosť nemala rada schopnosť ako takú. Problém je v tom, že schopní ľudia narúšajú rovnováhu pohodlia. Pripomínajú, že veci sa dajú robiť lepšie, poctivejšie, s väčším presahom.

A to je nepríjemné – najmä tam, kde sa dlhodobo žije v režime „nejako to stačí“.

V menších komunitách má každé vybočenie väčšiu váhu. Kreativita sa ľahko zamieňa za výstrednosť, iniciatíva za ambíciu „byť viac než ostatní“ a lojalita za naivitu.

Kto sa pýta, prečo sa veci robia zle, rýchlo dostane nálepku problémového.

Kto ponúkne riešenie, je podozrivý.

A kto vytrvá, začne prekážať.

Moja priateľka to pomenovala s úsmevom, no veľmi presne:

„Spoločnosť ti často neodpustí, že si múdry, pracovitý a sčítaný. O lojalite a dobrote ani nehovoriac.“

Nie preto, že by tieto vlastnosti boli zlé. Ale preto, že nastavujú zrkadlo. A nie každý má odvahu sa doň pozrieť.

Otázka teda neznie, či schopných ľudí potrebujeme. Potrebujeme ich nevyhnutne. Skutočná otázka je, či ich vieme využiť, alebo sa ich radšej zbavíme – potichu, nenápadne, cez iróniu, ignoráciu či spoločenský tlak. Či dokážeme prijať, že niekto vidí ďalej, myslí hlbšie a nechce sa zmieriť s priemerom.

Spoločnosť, ktorá trestá snahu, sa síce na chvíľu upokojí, no dlhodobo stagnuje. Vývoj nikdy neprichádzal od tých, ktorí zapadli bez otázok. Vždy ho niesli tí, ktorí vyčnievali – a často za to zaplatili osamelosťou, nepochopením či nálepkou „zavadzajúci“.

Byť schopný, slušný a lojálny by nemalo byť prekážkou. Malo by to byť základom. Ak sa z toho stáva problém, nie je to zlyhanie jednotlivca. Je to signál, že spoločnosť sa bojí vlastného rastu.
A možno je čas prestať sa pýtať, prečo niekto vyčnieva.
Možno by sme sa mali začať pýtať, prečo ostatní nechcú rásť.

Možno teda spoločnosť nepotrebuje viac boja ani viac strachu.
Možno potrebuje znovu pochopiť múdrosť našich predkov.

Svätoplukove tri prúty nám už dávno ukázali, že v jednote je sila – prúty zviazané dokopy nikto nezlomí, no každý osamotený sa zlomí ľahko. Presne tak je to aj s ľuďmi v spoločnosti. Kým sa bojíme schopných jednotlivcov a nechávame ich stáť osamote, oslabujeme sami seba.

Schopní ľudia nie sú hrozbou. Hrozbou je rozdelenie, závisť a strach z toho, že niekto kráča o krok ďalej. Ak sa nenaučíme držať spolu, prijať rozmanitosť schopností a vážiť si múdrosť, ktorú už dávno poznáme, budeme sa lámať jeden po druhom.
A pritom riešenie tu bolo vždy.
Stačí ho znovu pochopiť.