Rómovia

Dnešná urgentná tlačová konferencia hlavy štátu Petra Pavla bola prinajmenšom znepokojujúcim momentom, ktorý prekračuje bežný rámec politického sporu.

Ak sa prezident republiky verejne dostáva do polohy, v ktorej naznačuje, že je vystavený tlaku, vydieraniu alebo neštandardným praktikám v procese nominácií, nejde už o politiku.

Ide o rozklad dôvery v samotný štát!

Neviem to správne pomenovať jedným slovom.
Nie je to len škandál.
Nie je to len konflikt.
Je to signál, že niečo v systéme prestáva fungovať.

Keď prezident povie „toto je za hranou“

Prezident nie je opozičný politik, ktorý si môže dovoliť nadsádzku či teatrálne vyjadrenia. Prezident je posledná inštancia stability. Ak on verejne komunikuje, že proces zostavovania moci sprevádzajú nátlakové metódy, vysiela tým veľmi vážny odkaz:
Štátne inštitúcie už nemajú situáciu plne pod kontrolou.

A to je moment, kedy by sa mala celá spoločnosť zastaviť a zbystriť pozornosť.

Toto nie je „bežná politická hra“
Ak sa z nominácií stáva priestor pre vydieranie – alebo aspoň pre verejný dojem, že k nemu dochádza – nejde o zlyhanie jednotlivca. Ide o systémový problém, v ktorom sa moc prestáva opierať o pravidlá a začína sa opierať o tlak.
A presne tu vzniká otázka, ktorú si dnes mnohí kladú potichu:
Ak je možné tlačiť na hlavu štátu, kto je vlastne v tomto štáte chránený?

Demokracia stojí na dôvere, nie na sile.
Demokracia nie je len o voľbách.
Je o tom, že:
rozhodnutia majú proces,
moc má hranice,
a autority majú ochranu.

V momente, keď sa tieto hranice rozmazávajú, začína sa fáza, ktorú poznáme z krajín, kde sa štát tvári funkčne, ale vnútorne sa rozkladá.

Prezident ako posledná brzda.
Ak prezident cíti potrebu ísť s podobným posolstvom na verejnosť, znamená to, že vnútorné mechanizmy zlyhali. Že už nestačia rokovania za zatvorenými dverami. Že už nejde len o politický kompromis, ale o obranu základných princípov.

A to je alarm, nie taktika!

Toto nie je český problém. Toto je varovanie.
Nejde len o jedno meno, jednu funkciu či jednu vládu. Ide o otázku, ktorú by sme si mali klásť aj my:
Ako ľahko sa môže štát dostať do bodu, kde sa tlak stáva normou?
A ako rýchlo si na to spoločnosť zvykne?
Pretože rozklad štátu nezačína chaosom.
Začína momentom, keď si povieme:
„Veď to je len politika.“

Otázka, ktorú si musíme položiť:

Mal prezident reagovať takto?

A tu prichádza nepríjemná, ale legitímna otázka:
Je vhodné, aby prezident republiky reagoval verejnou urgentnou tlačovou konferenciou?
Prezident nie je len občan so svojím názorom. Je ústavnou poistkou, symbolom kontinuity a pokoja v čase krízy. Každé jeho slovo má váhu, každé gesto má následky. Práve preto sa od hlavy štátu očakáva zdržanlivosť, rozvaha a schopnosť tlmiť napätie, nie ho eskalovať.
Na druhej strane – mlčanie by v tomto prípade mohlo znamenať normalizáciu tlaku. Ak prezident cíti, že sa prekračujú hranice, verejnosť môže byť posledným nástrojom obrany. Nie ako politická zbraň, ale ako varovný signál, že niečo sa deje za hranou pravidiel.
A tak stojíme pred dilemou, ktorá nemá jednoduchú odpoveď:
Ak prezident mlčí, riskuje, že legitimizuje nátlak.
Ak prehovorí, riskuje, že otrasie dôverou v štát.
Možno teda nejde o to, či mal prezident vystúpiť, ale o to, do akej miery sme sa ako spoločnosť dostali do bodu, kde už ani prezident nemá iný nástroj než verejné varovanie.
A to je samo o sebe znepokojujúce.