Rómovia

Je hanba mať niekoho rád?
Nie.

Hanba je to, že sme sa naučili byť chladní.
Že sme sa naučili skrývať city, lebo

„cit je slabosť“.

A že sme si to začali myslieť aj o láske.
V škole sa to ukazuje najjasnejšie.
Nie v tom, že deti sa učia matematiku.
Ale v tom, že sa učia správať ako malí tyrani.
A to nie je náhoda.

Vidím to každý deň:
násilie začína slovom.
Stačí jedna poznámka, jeden „vtip“, jeden „hejty“ a okamžite sa to rozšíri.

Skupina sa rozdelí na „silných“ a „slabých“.
A tých slabších sa začne „trestať“.
Nie preto, že sú zlí.
Ale preto, že sú iní.
A práve tam sa ukazuje, čo je v nás skutočne zlomené.

Naučili sme deti, že byť odlišný je hanba.
Naučili sme ich, že sa musia brániť agresiou.
Naučili sme ich, že prejaviť cit je slabosť.
A potom sa čudujeme, prečo máme generáciu, ktorá si myslí, že úcta je slabosť.

Čo je to mať rád?
Nie je to ružové srdiečko.
Nie je to básnička.
Nie je to „láska“ ako v seriáli.

Mať rád je:
nebiť niekoho slovami,
neukazovať moc cez ponižovanie,
nevyhadzovať človeka z kolektívu, keď je „nepríjemný“
nepchať do hlavy, že len silní prežijú,
A áno, nie je to jednoduché.
Nie je to „jemné“.
Je to náročné.

A práve preto to väčšina ľudí nerobí.

Prečo je to dôležité pre Východ a pre Slovensko?

Pretože na Východe máme tradíciu, ktorú si mnohí ani neuvedomujú.

Nie je to len o „kultúre“.

Je to o prežití!

V minulosti sa tu ľudia držali spolu, lebo inak by prežitie bolo ťažké, priam nemožné.
Boli to komunity, ktoré si pomáhali.
A dnes?
Dnes sa navzájom rozdeľujeme.
Na politikov, národnosti, názory, „my“ a „oni“.
A to je cesta do priepasti.
Ak stratíme schopnosť byť ľudskí, stratíme aj schopnosť žiť v spoločnosti.
A to nie je otázka romantiky.
Je to otázka prežitia.
Nie je to naivné, je to nutné.
Nie, nie je to naivné!
Je to jediná vec, ktorá môže zmeniť spoločnosť zvnútra.
Ak chceme, aby sa naše deti vrátili z veľkých miest domov, ak chceme, aby sa mladí nevyťahovali z regiónu, ak chceme, aby sme neboli len „miesto, kde sa narodíš a odídeš“,
musíme začať pri niečom, čo sa v škole neučí.

Pri schopnosti mať rád!

A to neznamená, že sa všetci budú mať radi ako v rozprávke.
To znamená, že sa budú správať slušne.
Že budú mať hranice.
Že budú vedieť rozlíšiť silu od násilia.

Láska nie je naivita. Je to disciplína.
A ak to nepochopíme, ak nepochopíme, že prejaviť cit nie je slabosť, tak sa budeme stále len diviť, prečo sa spoločnosť rozpadá.

Nie preto, že ľudia sú zlí.
Ale preto, že sme ich naučili, že byť ľudskí je slabé.

Mladí, láska a korene…
Ak sa pozrieme na tento problém sociologicky, nie je to len otázka citov.
Je to otázka identity.
A otázka toho, čo nás formuje ako spoločnosť.
Dnešná generácia mladých vyrastá v svete, kde je všetko rýchle, okamžité a často bez hĺbky. Kde sa hodnoty menia každú sezónu.
Kde sa „domov“ často stáva len miestom, kde sa narodíš, nie miestom, kde chceš zostať.

A potom sa pýtam:
Kde sa naučia mať radi?
Kto im ukáže, že láska nie je slabosť?
Kto im ukáže, že domov nie je len budova, ale rodina a korene?
Pretože láska k domovu nie je niečo, čo sa objaví sama od seba.
Je to výsledok výchovy, vzťahov, spomienok a pocitu, že patríš niekam.

A keď sa mladí prestanú cítiť, že patria,
keď prestanú cítiť hrdosť na svoje korene,
začnú odchádzať.

Nie preto, že by neboli ambiciózni.
Ale preto, že nemajú dôvod zostať.
A to je ten moment, keď sa láska k domovu stáva sociologickým problémom.
Pretože spoločnosť, ktorá stratí schopnosť milovať svoje korene, stratí aj schopnosť budovať budúcnosť.