Predstavme si politicky nemysliteľné. Smer-SD a Progresívne Slovensko vytvoria spoločnú vládu. Nie z núdze, nie z matematiky mandátov, ale z rozhodnutia, že krajina má prednosť pred stranou. Čo by to znamenalo pre Slovensko? Začiatok novej politickej dospelosti – alebo kolaps systému, ktorý už aj tak balansuje na hrane dôvery?
Koniec starých sporov – a starých strán?
Takéto spojenectvo by okamžite rozbilo súčasnú politickú mapu. Hnutie Slovensko, Republika, SaS aj KDH by stratili svoj hlavný mobilizačný kapitál: konflikt. Bez jasného „proti komu“ by sa ich existencia rozplynula alebo by sa museli nanovo vynájsť. Niektoré by skončili, iné by sa zlúčili, ďalšie by sa premenili na ideové kluby bez reálnej moci.
Signál spoločnosti: Dá sa to
Najsilnejší efekt by nebol zákon, rozpočet ani reforma. Bol by to symbolický signál občanom: že politika nie je len vojna eg, ale nástroj správy krajiny. Že kompromis nie je zrada, ale dospelosť. Že „nemožné“ sa môže stať možným, ak sa prekročí tieň straníckych záujmov.
Rozdelenie moci: štát v rukách PS, sociálna demokracia v praxi
V tejto fikcii by PS prevzalo riadenie štátu – ministerstvá, reformy, modernizačné politiky. Digitálny štát, školstvo, zdravotníctvo, environmentálne témy, právny štát. Smer by garantoval sociálnu stabilitu, dôraz na zamestnanosť, regionálnu politiku a sociálne istoty.
PS by prvýkrát dostalo reálnu šancu finančne aj politicky presadiť svoje témy – nie z opozičných lavíc, ale z exekutívy. Bez výhovoriek. Bez alibi.
Politická dospelosť alebo utopická katastrofa?
Optimistická verzia hovorí o období politického dozretia. O konci permanentnej kampane. O návrate dôvery v štát. O tichšej, vecnejšej politike.
Pesimistická verzia varuje pred rozpadom identity strán. Pred tým, že politické subjekty prestanú byť nositeľmi hodnôt a skončia ako s. r. o. na správu moci. Bez ideológie, bez emócie, bez koreňov. Volič by sa cítil podvedený. Ulica by mohla nahradiť parlament.
Vedľajšie účinky veľkého kompromisu
Každý veľký politický stred vytvára tlak na okraje. A práve tam by sa mohli objaviť najnebezpečnejšie dôsledky takejto vlády.
Jedným z nich by bola radikalizácia časti maďarsky hovoriaceho obyvateľstva. Téma identity, historickej krivdy a pocitu prehliadania by sa mohla opäť otvoriť ako politický nástroj. V tejto atmosfére by sa znovu vytiahla stará, no stále výbušná karta – Benešove dekréty. Nie ako reálna legislatívna agenda, ale ako symbol. Ako emócia. Ako zbraň v kultúrnej vojne.
Podobne by sa mohla vyostriť aj „rómska otázka“ . Osady, chudoba, bezpečnosť, sociálne dávky – témy, ktoré sa roky neriešia systémovo, by sa znovu stali palivom pre populistický marketing. Nie riešením, ale obrazom. Nie politikou, ale skratkou.
A práve tu by sa mohol znovu nadýchnuť marketing Hnutia Slovensko. Nie programom, ale konfliktom. Nie víziou, ale permanentnou mobilizáciou hnevu. Vláda veľkého kompromisu by sa stala ideálnym terčom: „všetci proti nám“, „elity sa spojili“, „obyčajný človek je zrazený zo stola“.
Ak by stred mlčal a spravoval, okraje by kričali a rástli.
Otázka, ktorú si musíme položiť
Nie je podstatné, či je takáto vláda reálna. Podstatné je, čo nám táto predstava hovorí o nás samých. Túžime po pokoji a funkčnom štáte? Alebo potrebujeme konflikt, aby sme vedeli, kým sme?
Možno by takáto vláda nebola riešením. Ale je výborným zrkadlom. Ukazuje, kde sú hranice nášho politického myslenia – a či sme ako spoločnosť pripravení na viac než len večný spor.
Ideál na zamyslenie. Alebo varovanie, že bez hodnôt je aj najväčší kompromis len prázdna forma.


ak by vládlo PS, by síce nebol poriadok, ale... ...
Celá debata | RSS tejto debaty