Ticho v uliciach. Kam miznú naše mestá a obce?

Moja posledná návšteva dvoch okresných miest nebola plánovaná ako zamyslenie.
Išiel som tam len na chvíľu.
Prejsť sa. Pozrieť sa. Nadýchnuť sa miesta, ktoré som poznal.


A práve to ticho ma zaskočilo najviac.
V Gelnici som prešiel centrom v pracovný deň dopoludnia.
Otvorené boli dve prevádzky. Jedne potraviny a jedna krčma.
Na lavičke sedel starší pán a pozeral pred seba.
Nie na telefón. Nie na ľudí. Len pred seba.
Neponáhľal sa.
Nemal kam.


V Rožňave som si sadol na kávu.
Kaviareň bola pekná, zrekonštruovaná, moderná.
Bol som tam sám.
Čašníčka mi povedala:
„Poobede to býva lepšie… keď prídu dôchodcovia z nákupu.“
Neznelo to ironicky.
Len konštatovanie.


„Na východe nič nie je.“


Túto vetu som kedysi nechápal.
Zdalo sa mi povrchné, arogantné, nespravodlivé ju vôbec vysloviť.
Východ má prírodu, históriu, mestá, ľudí.


Má potenciál.
Má identitu.


A predsa dnes musím priznať, že táto veta prestáva byť urážku a začína byť diagnózou budúcnosti, ak sa nič nezmení.


Nie preto, že by tu nič nebolo.
Ale preto, že tu prestáva byť systémová perspektíva.


A teraz nepríjemná pravda: toto nie je zlyhanie vlády!
Je pohodlné viniť Bratislavu.
Je jednoduché hovoriť o štáte.


Ale v tomto prípade treba povedať jasne:
zlyhala župa!


Kraj, ktorý mal byť:

ochrancom
manažérom rozvoja
koordinátorom regiónov
nositeľom vízie
sa zmenil na administratívny úrad bez ambície.


Zasadalo sa.
Schvaľovalo sa.
Strategické dokumenty pribúdali.


Ale žiadna vízia, ktorá by ľudí udržala doma, neprišla 🏃‍➡️


Keď má región samosprávu, má aj zodpovednosť.
Župy dostali kompetencie.
Dostali peniaze.
Dostali čas.
A výsledok?


Rozpad dopravy medzi okresmi.
Neexistujúca regionálna ekonomická politika.
Žiadna aktívna práca s investormi.
Žiadna snaha vytvárať pracovné miesta mimo papierov.


Regióny sa nevyľudnili samé.
Boli ponechané napospas osudu.


Manažérske zlyhanie, nie osud.
Toto nie je prírodná katastrofa.
Nie je to demografia ako výhovorka.
Je to manažérske a vizionárske zlyhanie vedenia kraja.


Kraj, ktorý mal spájať okresy,
ich nechal izolované.
Kraj, ktorý mal plánovať budúcnosť,
iba reagoval na úpadok.


Keď dnes niekto povie, že na východe nič nie je, nemali by sme sa urážať.
Mali by sme sa pýtať: kto mal zabezpečiť, aby tu niečo bolo – a neurobil to?


Slovensko sa nerozpadá výbuchom.
Rozpadá sa tichom.
A na tom tichu majú svoj podiel tí,
ktorí mali moc konať – a namiesto toho len zasadali.

Tento text nie je obžalobou v právnom zmysle.
Neobviňuje zo zločinu.
Nehľadá vinníka pre súd.
Je to pomenovanie politickej zodpovednosti.


Lebo ak má niekto kompetencie, zdroje a čas –
a región napriek tomu upadá – nejde o osud ani náhodu. Ide o zlyhanie riadenia.


Župa nemala byť len miestom zasadnutí a uznesení.
Mala byť motorom rozvoja, nositeľom vízie a aktívnym správcom budúcnosti regiónu.
To sa nestalo.


A kým sa nezačne hovoriť o zodpovednosti otvorene a vecne, budeme ďalej budovať tiché skanzeny miest a obcí – nie preto, že by tu nič nebolo, ale preto, že tí, ktorí mali konať, nekonali.

2. augusta si pripomíname rómsky holokaust – Pamätný deň rómskeho holokaustu.

01.08.2026

Z rozprávania mojich blízkych som mal možnosť vypočuť si príbehy, ktoré sa, žiaľ, naozaj stali. Príbehy bolesti, straty, strachu, ale aj návratov, nádeje a rodinnej súdržnosti.Idanská ulica na kopci, s krásnym výhľadom na historické centrum Košíc… Sedím na lavičke a spomínam na domov mojej rodiny. Práve tu stál náš dom. Naša rodina tu žila viac ako sto rokov. Bolo [...]

Slovensko sa stalo štátom jedného mesta

24.07.2026

Pred pár dňami som zavolal kamarátovi, ktorého som nevidel už veľmi dlho. Chcel som ho pozvať na kávu alebo na pohár vína, porozprávať sa o živote a o tom, ako sa mu darí. Je to človek, ktorý mi vždy vedel úprimne poradiť a neraz mi pomohol nájsť správny smer. Telefón zdvihol okamžite. „Ivko, ahoj! Ako sa máš?“ Potešil som sa. Odpovedal som mu, že práve preto [...]

Čo sa stalo s Rómami?

23.06.2026

Začnem spomienkou. Pamätám si stretnutia na veľkých fórach, kde sa o Rómoch hovorilo z úst Rómov. V miestnostiach vládol rešpekt. Ľudia počúvali jeden druhého. Rómovia boli hrdí na to, kým sú, a bolo to cítiť v každom geste, v každom slove. Pamätám si ženy oblečené elegantne, často ozdobené tradičnými zlatými šperkami. Vlasy mali upravené, vystupovanie [...]

ivanhriczko

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 65529x
Priemerná čítanosť článkov: 1057x

Autor blogu

Kategórie