Rómovia

Informácia o tejto novele je prinajmenšom čudná.

A to hovorím veľmi mierne.
Nie každá politická strana musí pri každej príležitosti demonštrovať terminologickú a argumentačnú demenciu – najmä pri takej vážnej téme, akou je obmedzovanie prejavu, symbolov či názorov.
Ako človek narodený v roku 1980, ktorý si pamätá chaos 90. rokov, strach, rozpad istôt a násilie, nemôžem zostať chladný.

Preto si položme úplne legitímne otázky:

Čo má táto novela konkrétne riešiť?

Aký problém dnes na Slovensku reálne existuje, že si vyžaduje sprísnenie zákona?

Čo to prinesie v praxi, nie na papieri?

O čo sa má oprieť ústava, postoj hlavy štátu, predsedu parlamentu a vlády?

Aký obraz Slovenska týmto vysielame do zahraničia?

A čo je najdôležitejšie – ako sa to dotkne obyčajného obyvateľa?

Politické divadlo bez výsledku

Opozícia bude kričať Hlasno.
Bez riešení, bez činov, bez zodpovednosti.

Koalícia sa bude brániť.
Rovnako hlasno – a rovnako bez konkrétnych výsledkov.

Výsledok? Ďalší zákon, ktorý zvýši napätie, ale nezlepší realitu. Presne ten typ politického rozhodnutia, ktoré sa robí pre titulky, nie pre ľudí.

Masaryk by sa dnes obracal v hrobe!
Keď si vypočujeme Masarykove prejavy o tvorení štátu Čechov, Slovákov a národnostných menšín ako piliera spoločného štátu, je ťažké nemať pocit, že by sa dnes v hrobe obracal.

Slovensko nikdy nebolo jednofarebné.
A nikdy ani nebude!

Zákony, ktoré sa tvária ako ochrana demokracie, no v skutočnosti rozleptávajú dôveru menšín v štát, sú presným opakom toho, čo Masaryk chápal ako moderný štát.

Koho sa to dotkne najviac?

Odpoveď poznáme…
Položme si nepríjemnú, ale úprimnú otázku:
Koho sa táto novela v praxi dotkne najviac?
Odpoveď je jednoduchá – opäť Rómov.
Nie tých, ktorí páchajú trestnú činnosť (na tých už zákony máme),
ale tých, ktorí sú viditeľní, odlišní a zraniteľní.

Pamätám si 90. roky. Pamätám si prepadnutie rodiny Balažovcov. Matka šiestich detí bola zavraždená. Rodina následne emigrovala zo strachu.
To nebol extrémizmus na papieri.
To bol reálny strach o život.

A presne tu zlyháva štát, keď namiesto riešení ponúka represívne skratky.

Zákony nemajú trestať strach, ale podporovať vývoj.
Zákony by sme nemali meniť preto, aby sme:

upokojili voličov,

zakryli neschopnosť riešiť skutočné problémy,

alebo si budovali politický marketing.

Zákony máme meniť pre spoločenské dobro, pre stabilitu a pre vývoj krajiny.
Nie pre návrat do atmosféry strachu, ktorú sme už raz zažili – a ktorú by sme si už nikdy nemali dovoliť zopakovať.

Poďme s otázkou do prostredia škôl…

Školy, deti a extrémizmus: represia alebo výchova?
Ak má mať akýkoľvek zákon o extrémizme zmysel, musí si položiť základnú otázku:
chceme extrémizmus trestať – alebo mu predchádzať?
A práve tu sa dostávame k školám a k výchove detí.
Predstavme si úplne konkrétnu situáciu.
Základná alebo stredná škola. Hodina občianskej náuky, dejepisu alebo etickej výchovy. Na nástenke sú zobrazené symboly extrémizmu – fašistické, neonacistické, komunistické, náboženské či iné radikálne ideológie. Nie ako propaganda, ale ako učebná pomôcka.
Otázka znie:
Bude to po novom v poriadku, alebo sa učiteľ vystavuje riziku postihu?
Ak sa bojíme symbolov, prehrali sme boj s obsahom
Ak sa dostaneme do stavu, že učiteľ:
váha, či môže ukázať symbol,
riaditeľ sa bojí reakcie rodičov alebo inšpekcie,
škola radšej tému úplne obíde,
potom sme nevyhrali boj proti extrémizmu.
Naopak – prehrali sme ho.
Deti sa s extrémistickým obsahom aj tak stretnú. Na internete, na sociálnych sieťach, v hudbe, v komentároch, v hrách. Rozdiel je len v tom, či im ho vysvetlí:
učiteľ v bezpečnom prostredí školy,
alebo algoritmus na TikToku či Telegrame.
Výchova nie je propagácia.
Ukázať symbol extrémizmu v škole nie je jeho propagácia.
Rovnako ako výučba o holokauste nie je antisemitizmus a výučba o komunizme nie je návrat k totalite.
Ak zákon nerozlišuje medzi:
vzdelávacím kontextom
a
propagáciou nenávisti,
potom vytvárame právnu neistotu presne tam, kde by mala panovať najväčšia istota – vo výchove detí.
Koho tým chránime a koho poškodzujeme?
Chránime deti tým, že pred nimi zatvoríme oči?
Alebo ich chránime tým, že ich naučíme:
rozpoznať extrémizmus,
pochopiť jeho následky,
odmietnuť ho na základe poznania, nie strachu?
Ak odpoveď znie „ochránime ich tichom“, potom vychovávame nepripravenú generáciu. A nepripravená generácia je vždy ľahkou korisťou radikálov.
Aký štát vlastne chceme?
Chceme štát, kde:
učiteľ premýšľa, čo nesmie povedať,
alebo štát, kde učiteľ vie, čo má vysvetliť?
Chceme zákony, ktoré:
zastrašujú školu,
alebo ju posilňujú?
Ak novela zákona o extrémizme neobsahuje jasné mantinely pre vzdelávací, historický a preventívny kontext, potom nerieši extrémizmus.
Len vytvára ďalší chaos.