Rómovia

Zelený štvrtok, deň, ktorý v kresťanskej tradícii pripomína Poslednú večeru a obetu baránka, má pre mňa vždy silný symbolický rozmer. Nie je to len o rituáloch, ale o hlbokej možnosti odpustenia, zbližovania a uvedomenia si toho, čo v živote naozaj má hodnotu.

V tejto rýchlo sa meniaciej dobe digitalizácie mám však pocit, že cirkev, ako nositeľ týchto hodnôt, akoby úplne vypadla z hry. A pritom by práve teraz mohla byť mostom – miestom, ktoré pripomína hodnoty, vzdeláva a motivuje mladú generáciu zamyslieť sa nad životom, nad tým, čo nás spája, čo formuje našu ľudskosť.

Nejde o to tlačiť ľudí do niečoho, čomu neveria, alebo podceňovať ich slobodu. Ide o hodnoty, ktoré dokážu človeka obohatiť, urobiť z neho lepšieho človeka. O pocit, že ako „deti Božie“ sme zároveň spolutvorcami sveta okolo seba – pólo bohovia, ktorí dokážu vytvárať hodnotnú spoločnosť.

Zelený štvrtok je v Biblii spojený s vďakou a uvedomením si obety, ktorá nás spája s Bohom. Ale otázka, ktorá ma trápi, je: čo dnes robia mocní, aby to, čo cirkev ponúka – hodnoty, zodpovednosť, súcit – prenikli aj do každodenného života štátu, spoločnosti, ľudí?

Prečo nepočítame s dobrom tak prirodzene, ako rátame s vojnou a s nebezpečenstvom?

Osobne si však spájam Zelený štvrtok aj s rodinnou tradíciou.

Moja milovaná babka vždy varila zelené jedlá, ktoré boli obyčajné a zároveň vzácne. Karpatskí Lovári sa stretávajú poobede na Zelený štvrtok, v pokojnej atmosfére sa rozprávajú, počúvajú hudbu predkov a spomínajú na mŕtvych.

Pre Karpatskych Lovarov sú typické jedlá na Zelený štvrtok napríklad:
– halušky s tvarohom a medvedím cesnakom
– špenátový prívarok s vajíčkom a maslovými zemiakmi
– vajíčkový šalát
– pečené múčne placky na sucho
– komperniky – tenučké lokše plnené slivkovým lekvárom, orechmi alebo makom, bohato poliate maslom.

Tieto jedlá, jednoduché a domáce, nesú v sebe kúsok minulosti, pokoja a súcitu. Spájajú rodiny, pripomínajú hodnoty a učia nás, že dobro je všade – v malých gestách, v spoločnom stole, v pozornosti voči druhým. Možno nás to nič nestojí, okrem ochoty byť ľudskými. A to je presne to, čo by Zelený štvrtok mohol dnes znamenať – výzvu k ľudskosti, k prepojeniu, k hodnote, ktorá presahuje rituály a papierové nariadenia.