Keď chuť nahradí domov

Sú chvíle, ktoré neprichádzajú často. Neplánujeme ich, nehľadáme ich cielene – a predsa, keď sa stanú, zasiahnu nás hlboko.

Jednou z nich je moment, keď ochutnáme ovocie, ktoré má tú „starú“ chuť. Chuť detstva. Chuť, ktorú sme už takmer zabudli.
Zrazu sa zastaví čas.


Vôňa, ktorá sa rozvinie pri prvom zahryznutí, nás vráti späť – na dvor, do záhrady, k starým rodičom, k letám bez starostí. Nie je to len o sladkosti či kyslosti. Je to o pravdivosti tej chuti. O tom, že niečo je také, aké má byť. Neprikrášlené, nepodporené chémiou, neponáhľané.


Keď sa nám ako rodine podarí natrafiť na také ovocie, je to malý sviatok. Možno navonok nenápadný, ale vo vnútri obrovský. Prichádza radosť, úsmev, ticho – a spomienky, ktoré sa nedajú kúpiť.


No je tu ešte jedna skupina ľudí, pre ktorých má táto chuť ešte silnejší význam.
Sú to tí, ktorí museli odísť. Emigrovať. Opustiť krajinu, kde vyrastali. Pre nich nie je takáto chuť len spomienkou – je to návrat domov. Návrat, ktorý si nemôžu dovoliť každý deň.
Práve oni prežívajú tieto momenty najintenzívnejšie. Jedno jablko, jedna slivka, vôňa marhúľ – a zrazu sú späť. V detstve. Medzi svojimi. V krajine, ktorá v nich nikdy nezmizla.


A niekedy sa stane niečo ešte silnejšie.
Keď sa jedlo stane jedinou spojkou s bývalým domovom.
Keď jedna chuť, jedna vôňa, jeden recept dokáže v človeku prebudiť pocit, že ešte stále niekam patrí. Že napriek odchodu nestratil všetko. Že domov v ňom žije ďalej – ticho, nenápadne, ale vytrvalo.


Vtedy už nejde len o ovocie.
Ide o identitu. O korene. O kúsok sveta, ktorý si človek nesie so sebou, aj keď je tisíce kilometrov ďaleko.


Možno si to ani neuvedomujeme, ale títo ľudia sú tichými poslami svojej krajiny. Nenosia vlajky ani veľké slová. Nesú niečo oveľa silnejšie – chuť, vôňu, spomienky.V ich príbehoch, v ich kuchyniach, v ich spomienkach žije domov ďalej.


Sú národy, ktoré si svoju identitu chránia cez jazyk, cez básnikov, cez sviatky a tradície. Pripomínajú si, kým sú, aby nezabudli, odkiaľ prišli. No existuje aj tichšia forma tejto pamäte – ukrytá v chuti. V ovocí, v jedle, v tom, čo vyrastá z pôdy, ktorú obrábali naši predkovia. Práve tam sa hrdosť nestráca v slovách, ale žije v každom súste.


Čo všetko dokáže poctivo dopestované ovocie dať človeku?
Viac než len živiny. Dáva mu návrat. Dáva mu spojenie so zemou, z ktorej vyrástol. Dáva mu pocit domova, aj keď je možno ďaleko. A pripomína mu, že nie všetko hodnotné je veľké a hlučné – často je to práve v tých najjednoduchších veciach.
Je to možno maličkosť. Jedno jablko, hruška, slivka.
Ale nesie v sebe silu regiónu, prácu ľudí, ktorí ju pestovali s úctou, a kus identity, na ktorú by sme nemali zabúdať.


Dnes žijeme rýchlo. Chceme všetko hneď, rovnaké, dostupné po celý rok. No práve v tom niečo strácame. Strácame rozdiely, sezónnosť, charakter. A možno aj schopnosť vnímať skutočnú hodnotu.


Preto by sme sa mali pýtať:
Aký odkaz chceme zanechať ďalším generáciám?
Chceme, aby poznali len dokonalý vzhľad bez chuti?
Alebo aby vedeli, aké je to zjesť ovocie, ktoré má dušu?


Bohatstvo, ktoré máme, nie je len v peniazoch či veciach. Je v pôde, v tradícii, v chuti, ktorá sa dedí. Je v spomienkach, ktoré dokáže prebudiť jedno obyčajné sústo.
A možno práve v tom je tá najväčšia múdrosť:
vážiť si to, čo máme – skôr, než na to úplne zabudneme!
Možno budúcnosť nezačína veľkými slovami,
ale tým, že si zachováme chuť toho, kým sme boli.

2. augusta si pripomíname rómsky holokaust – Pamätný deň rómskeho holokaustu.

01.08.2026

Z rozprávania mojich blízkych som mal možnosť vypočuť si príbehy, ktoré sa, žiaľ, naozaj stali. Príbehy bolesti, straty, strachu, ale aj návratov, nádeje a rodinnej súdržnosti.Idanská ulica na kopci, s krásnym výhľadom na historické centrum Košíc… Sedím na lavičke a spomínam na domov mojej rodiny. Práve tu stál náš dom. Naša rodina tu žila viac ako sto rokov. Bolo [...]

Slovensko sa stalo štátom jedného mesta

24.07.2026

Pred pár dňami som zavolal kamarátovi, ktorého som nevidel už veľmi dlho. Chcel som ho pozvať na kávu alebo na pohár vína, porozprávať sa o živote a o tom, ako sa mu darí. Je to človek, ktorý mi vždy vedel úprimne poradiť a neraz mi pomohol nájsť správny smer. Telefón zdvihol okamžite. „Ivko, ahoj! Ako sa máš?“ Potešil som sa. Odpovedal som mu, že práve preto [...]

Čo sa stalo s Rómami?

23.06.2026

Začnem spomienkou. Pamätám si stretnutia na veľkých fórach, kde sa o Rómoch hovorilo z úst Rómov. V miestnostiach vládol rešpekt. Ľudia počúvali jeden druhého. Rómovia boli hrdí na to, kým sú, a bolo to cítiť v každom geste, v každom slove. Pamätám si ženy oblečené elegantne, často ozdobené tradičnými zlatými šperkami. Vlasy mali upravené, vystupovanie [...]

ivanhriczko

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 64634x
Priemerná čítanosť článkov: 1042x

Autor blogu

Kategórie