Rómovia

Vyrastal som v multikultúrnom prostredí – medzi Maďarmi, Židmi a Karpatskými Lovarmi, Rómami. Každá z týchto komunít vo mne zanechala stopu, no práve Veľká noc, a najmä veľkonočná nedeľa, mala u Karpatských Lovarov výnimočné miesto.

Pamätám si na starý dom mojej starkej. Miesto, kde sa stretávala celá rodina. Dvere sa otvárali nielen pre blízkych, ale aj pre tradície, ktoré sa dedili z generácie na generáciu. Zvykom bolo, že do domu vstupoval ako prvý muž – symbol ochrany a poriadku – a až potom prichádzali ostatní.
Vinšovalo sa v maďarskom jazyku, v karpatskom dialekte, ktorý mal svoju jedinečnú melódiu aj dušu.

Stôl bol plný – nie len jedla, ale aj hojnosti, radosti a spolupatričnosti. Nechýbal vajcový syrek s medvedím cesnakom, mäsový syrek s petržlenom, varené vajcia, údeniny, pirohy – pečené aj varené, plnené zemiakmi, mäsom, ale aj na sladko s tvarohom či lekvárom. A koláče… hnetené, voňavé, plnené jablkami a tvarohom – chuť domova, ktorá sa nedá nahradiť.

Stôl bol vždy plný. A ešte viac boli plné srdcia ľudí, ktorí okolo neho sedeli. Spievali sa staré, ťahavé piesne Halgato, ktoré sa niesli domom ako tiché hlasy predkov. Nebol to len zvyk – bol to zážitok, ktorý sa vryl hlboko do duše.

Ako dieťa som sedával pri babke, ticho som pozoroval a vnímal všetko okolo seba. V tých chvíľach som bol jednoducho šťastný. Nič mi nechýbalo. Cítil som hrdosť na to, z akého rodu pochádzam.

Dnes je nás už menej. Nie preto, že by sa stratila hodnota, ale preto, že čas mení všetko. Stoly sú možno skromnejšie počtom ľudí, nie však významom. To, čo zostalo, je podstata – rodina, spomienky a tradície.
Práve tieto chvíle spoločného stolovania, jedla pripraveného s úctou k veľkonočnej nedeli, nás formovali. Budovali nás ako Karpatských Lovarov.

Tradície nie sú minulosťou. Sú mostom medzi tým, kým sme boli, a tým, kým zostávame.
A práve v rodine má tento most svoje najsilnejšie piliere.

„Bohatstvo človeka sa nemeria tým, čo má na stole, ale tým, kto pri ňom sedí.“

„Dnes, keď sedím pri stole so svojím dieťaťom, viem, že ten príbeh pokračuje.“

Mgr. Ivan Hriczko