Mám 45 rokov a zažil som toho už naozaj veľa. Úspechy aj pády, radosť aj smútok, priateľstvá aj sklamania. Patrí to k životu a patrí to aj k môjmu veku.
Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že som človek veselej a obetavej povahy. Nikdy som nehľadal konflikty a nikdy som sa nesťažoval na život. Tak ako moji predkovia, aj ja sa snažím žiť predovšetkým v kruhu rodiny, pracovať a byť užitočný tam, kde môžem.
Napriek tomu človek z času na čas dostane facku. Nie fyzickú, ale takú, ktorá sa znáša oveľa ťažšie.
Sedím pri stole v kaviarni. Vonku svieti krásne slnko. Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc, a snažím sa nájsť cestu pre ich aktivity a projekty.
Stretnutie začalo príjemne. Predstavením, rozhovorom a spoločnou diskusiou o práci.
Po chvíli prišla otázka:
„Vy ste Róm? To by som nikdy nepovedal… A ste z Luníka IX?“
Priznám sa, na okamih som zamrzol.
Nebola v tom možno zlá vôľa. Možno len stereotyp. Možno predstava, ktorú si o mne niekto vytvoril skôr, než ma spoznal. No v tej chvíli som si uvedomil, koľko predsudkov sa dokáže zmestiť do niekoľkých slov.
Akoby vzdelanie, odbornosť, pracovné skúsenosti, slušnosť či spoločenské vystupovanie boli niečo, čo sa automaticky nespája s rómskou identitou.
Nehádal som sa. Nepociťoval som potrebu niečo vysvetľovať ani obhajovať. Urobil som svoju prácu tak, ako sa odo mňa očakávalo. Využil som svoje skúsenosti, vedomosti a odbornosť. Potom som sa slušne rozlúčil a odišiel.
Domov som si však niesol zvláštny pocit.
A spomenul som si na svojho priateľa Gejzu, ktorý mi roky hovorí:
„Ten predsudok tu vždy bol a vždy bude. Môžeme sa snažiť, pracovať, vzdelávať sa a dokazovať svoju hodnotu, ale pre niektorých to nikdy nebude dosť.“
Nikdy som s ním úplne nesúhlasil.
Vyrastal som vo viackultúrnom prostredí, ktoré nehľadá dôvody, prečo nie, ale spôsoby, ako áno. Vždy som veril, že človeka treba hodnotiť podľa jeho charakteru, práce a skutkov.
Dnes som však Gejzove slová pocítil na vlastnej koži.
Najzvláštnejšie na tom celom je, že za tie roky som sa naučil znášať kritiku, nepochopenie aj sklamania. Čo ma však stále dokáže prekvapiť, je to, ako ľahko si niektorí ľudia vytvoria predstavu o človeku skôr, než spoznajú jeho príbeh. Nie podľa toho, čo dokázal, čo vybudoval alebo ako žije, ale podľa mena, pôvodu či vlastných predstáv.
Večer si pôjdem zacvičiť a ten pocit postupne pominie. Život ide ďalej. Zajtra vstanem a budem pokračovať v práci, ktorú robím celé roky. Nie preto, že musím niekomu niečo dokazovať, ale preto, že viem, kým som.
Nie preto, že by ma urazila jedna veta.
Ale preto, že mi pripomenula, ako ďaleko sme sa posunuli — a zároveň ako ďaleko ešte musíme ísť.
A možno práve preto má zmysel pokračovať. Pokojne, dôstojne a s hlavou hore. Pretože skutočná hodnota človeka nikdy nespočíva v tom, odkiaľ pochádza, ale v tom, čo po sebe zanechá.


Celá debata | RSS tejto debaty