Rómovia

Dejiny Rómov v Európe sú dejinami neustálej skúšky. Od ich príchodu na kontinent čelili vyháňaniu, zákonom namiereným proti ich spôsobu života, zákazu používania jazyka, odoberaniu detí, otroctvu i systematickej diskriminácii.

V rumunských kniežatstvách boli Rómovia stáročia držaní v otroctve. Počas druhej svetovej vojny vyvrcholila nenávisť do genocídy – tisíce Rómov zo Slovenska a státisíce z celej Európy zahynuli v koncentračných táboroch vrátane Auschwitz-Birkenau a ďalších táboroch smrti. Tragédia, ktorú dnes poznáme ako Porajmos, bola pokusom vymazať celý národ.
A neskončilo sa to vojnou. V niektorých krajinách pokračovali nútené asimilácie, odoberanie detí, dokonca tajné sterilizácie žien.

Ak by bol cieľom dejín ich vyhladenie, zdalo by sa, že už dávno nemali existovať.
A predsa sú tu.

Spomienka, ktorá ma zaväzuje
Keď sa moja stará mama v roku 1944 dostala zo záchytného tábora židov v Košiciach, nevedela, ako prežije. Mesto bolo miestom strachu. Židia boli zhromažďovaní a deportovaní. Ulice neboli bezpečné. Ľudský život strácal hodnotu.
Nevedela, kde nájde útočisko. Vedela len, že musí prežiť.
Ochranu našla medzi Rómami – v osade na okraji Košíc, ktorú mnohí považovali za okraj spoločnosti, no pre ňu sa stala miestom bezpečia. Prispôsobila sa okolnostiam. Naučila sa žiť nenápadne, skromne, vďačne za každý deň.
Nezachránila ju moc.
Nezachránili ju zákony.
Zachránili ju ľudia – a schopnosť prispôsobiť sa.

Bod prežitia
Čo je tým bodom, ktorý Rómov udržal pri živote cez stáročia prenasledovania?
Nie sila zbraní.
Nie politická nadvláda.
Ale prispôsobivosť.

Schopnosť prežiť v meniacich sa podmienkach bez toho, aby stratili rodinu, kultúru, jazyk a vnútornú súdržnosť. Schopnosť nájsť spôsob, ako žiť aj tam, kde iní videli len odmietnutie.
Prispôsobivosť však neznamená podriadenosť.
Znamená múdrosť prežiť a zachovať si dôstojnosť.

Dnes už nejde len o prežitie.
Dnes ide o to, ako budeme spolu žiť.
Rómovia nie sú proti niekomu. Sú súčasťou tejto krajiny. Súčasťou jej bolesti aj jej budúcnosti.

Súčasnosť: keď bolesť hľadá hlas

Dnes už Rómovia nebojujú o fyzické prežitie. Bojujú o miesto v spoločnosti. O rešpekt. O príležitosť.
No frustrácia, dlhodobé sociálne vylúčenie, generačná chudoba a nedôvera k inštitúciám vytvárajú nebezpečné prostredie. V ňom sa rodí hnev. A hnev, ak nemá smer, si hľadá extrém.
Niektorí Rómovia sa obracajú proti majorite, používajú jazyk konfrontácie, hľadajú hlas, ktorý ich vypočuje.
Extrémizmus však nikdy nebol riešením. Ani vtedy, keď bol namierený proti Rómom. Ani dnes, ak by mal byť namierený proti komukoľvek inému.
Radikalizácia je vždy symptómom – nie riešením.
Je signálom, že niekde zlyhala komunikácia, dôvera a perspektíva.

Čo znamená „spolu“?
„Spolu“ dnes nemôže byť prázdnym slovom.
Znamená to, že majorita prestane vnímať každého Róma cez prizmu stereotypu.
A zároveň, že Rómovia prestanú vnímať každého neróma ako nepriateľa.
„Spolu“ znamená spoločnú zodpovednosť.
Za vzdelanie detí.
Za pracovnú morálku.
Za verejný poriadok.
Za rešpekt k zákonom.
Ale aj za férové príležitosti.
Za dôstojnosť.
Za rovnaký meter.

Spolu neznamená, že sa vzdáme identity.
Znamená to, že identitu nebudeme používať ako zbraň.

A čo osady?
Často sa tvárime, že nás teší „samostatné fungovanie“ rómskych komunít. Že majú svojich starostov, poslancov, komunitných lídrov. Že si veci riešia sami.
Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako znak autonómie.
Ale vieme, ako reálne funguje život v mnohých osadách. Preplnené príbytky. Nedostatok vody a kanalizácie. Nízka dostupnosť kvalitného vzdelania. Generačná nezamestnanosť. Paralelné pravidlá, ktoré vznikajú tam, kde štát dlhodobo absentuje.

Nazývať to „samostatnosťou“ je pohodlné.
Ale ak sa niekde vytvorí prostredie bez jasných pravidiel, bez funkčnej kontroly a bez reálnych príležitostí, nerodí sa sloboda – rodí sa chaos.

„Spolu“ neznamená oddelene vedľa seba.
Znamená to žiť pod rovnakým právnym rámcom, s rovnakými povinnosťami aj rovnakými možnosťami.

Môj postoj
Hovorím to otvorene: som proti tomu, aby kdekoľvek na Slovensku fungoval paralelný svet bez pravidiel.
Nie je to prejav hrdosti. Nie je to víťazstvo identity. Je to dôsledok dlhodobého zlyhania – štátu aj nás všetkých.
Nechcem Slovensko rozdelené na „ich územie“ a „naše územie“.
Nechcem, aby deti vyrastali v prostredí, kde je chaos normou a bezmocnosť dedičstvom.
Som Slovák a príslušník národnostných menšín. A práve preto odmietam model, ktorý udržiava Rómov v izolácii a závislosti.
Rovnako odmietam politiku strachu, ktorá z každej sociálnej otázky robí etnický problém.
Vidím Slovensko inak.
Vidím krajinu, kde platia rovnaké pravidlá pre všetkých.
Kde dôstojnosť nie je výsadou, ale štandardom.
Kde identita nie je zbraňou, ale hodnotou.
Zbytočné delenia sú nebezpečné. Dejiny nás už naučili, ako ľahko sa dá strach zneužiť.
Preto odmietam extrém z akejkoľvek strany.
Odmietam chaos aj nenávisť.
Ponúkam cestu spolupráce, poriadku a zodpovednosti.
Nie Slovensko vedľa seba.
Ale Slovensko spolu.
Budovať spolu, nie utekať.!

Dedičstvo prežitia nás učí jednu vec: neprichádza odchod, ale prítomnosť.
Nie utekať a opúšťať rodičov, domov, komunitu.
Nie hľadať spásu inde.
Budovať znamená zostať, byť súčasťou, vytvárať podmienky pre život v našich regiónoch – spolu.
Spolu s majoritou. Spolu s inštitúciami. Spolu ako súčasť Slovenska, ktoré rešpektuje každého, ale nikoho nezvýhodňuje.
Skutočná sloboda nie je v izolácii.
Nie je ani v úteku.
Skutočná sloboda je v tom, že dokážeme zodpovedne a dôstojne vytvárať svoje miesto vo svete, v ktorom všetci zdieľame pravidlá a príležitosti.
A práve toto je cesta, v ktorú verím aj ponukam.
Nie cez strach. Nie cez rozdelenie.
Ale cez jednotu, spoluprácu a zodpovednosť.