Rómovia

Za posledných dvadsaťpäť rokov sme si v Národnej rade SR aj v regionálnych parlamentoch nezvolili štátnikov.
Zvolili sme hercov, šašov a komparzistov.

Politika sa postupne zmenila na javisko, kde sa nehodnotí obsah, ale výkon. Kto kričí hlasnejšie, kto je výbušnejší, kto vyrobí lepšie video.

Aristoteles opisoval divadlo ako prirodzenú súčasť verejného života a moci. Lenže tam, kde divadlo dopĺňa politiku, môže byť funkčné. Tam, kde ju nahrádza, začína úpadok. A presne v tomto bode sa dnes nachádzame.
Nevolí sa rozvaha, ale virálnosť.
Nevolí sa program, ale konflikt.
Nevolí sa schopnosť spravovať štát, ale schopnosť vytvoriť cirkus.

Stačí si spomenúť na videá bývalého premiéra, ktorý zastaví auto na prechode, poruší zákon a následne verejne demonštruje, že ako poslanec má imunitu a „aj tak sa mu nič nestane“.

Toto nemá byť výzva k spravodlivosti. Toto je lekcia beztrestnosti. A stala sa politickým kapitálom.

Politici nás dnes nevedú. Oni nás udržiavajú v permanentnej emócii – strach, hnev, zlosť, pocit kolapsu.

Všade vraj korupcia, všade zlo, všade rozpad. A v tomto chaose sa ako spasitelia objavujú tí, ktorí najlepšie kričia. Často bez empatie, bez riešení, bez zodpovednosti a dopadoch.

Do tohto obrazu zapadá aj ďalšia kapitola nášho politického sebaklamu – geopolitická teatrálnosť. Objavujú sa informácie o zákulisných kontaktoch Roberta Fica s Donaldom Trumpom, o stretnutiach, o „vážnosti“. Lenže nejde o partnerstvo. Ide o komparz.
Podľa môjho názoru je dnes Robert Fico jediný slovenský politik, ktorého sa časť zahraničných hráčov pokúša zneužiť a následne vysmiať.

Nie preto, že by ho rešpektovali, ale preto, že ho vnímajú ako použiteľný symbol. Poslúžiť ako dôkaz pre cudzie publikum – a potom zavrieť dvere Bieleho domu. Bez záväzkov. Bez rešpektu.

A tu už nejde o Fica!
Tu ide o Slovenskú republiku!

Je úplne legitímne nesúhlasiť s jeho politikou, kritikou či minulosťou. Ale nie je legitímne tváriť sa, že je v poriadku, ak je premiér tejto krajiny použitý ako rekvizita v cudzom politickom príbehu.

To nie je diplomacia. To je poníženie prezlečené za význam.

Rovnako cynická je aj domáca rovina politiky, kde sa volič nekultivuje, ale kupuje. Sľub „voľte nás a dostanete 500 eur“ adresovaný Rómom nebol sociálnou politikou.

Bol marketingovou návnadou. Nie systém, nie riešenie, ale jednorazový úplatok zabalený do emócie a chudoby.

Nie ľudia v osadách sú v tomto príbehu naivní. Naivný je štát, ktorý si myslí, že lojalitu možno kúpiť bez následkov. A nebezpeční sú politici, ktorí z menšín robia nástroj kampane, nie partnera spoločnosti.

Spoločný menovateľ týchto príkladov je rovnaký:
politika bez dôstojnosti.
Bez pamäti.
Bez rešpektu k voličovi.
A možno je práve teraz čas urobiť niečo, čo sme v politike dávno nerobili:
uraziť sa.
Nie hystericky.
Nie teatrálne.
Ale štátnicky.

Uraziť sa v zmysle, že toto nie je spôsob, akým sa zaobchádza s krajinou. Že nie sme komparz v cudzom príbehu. Že nie sme národ, ktorému stačí hlúposť zabalená do marketingu.

Pretože ak platí, že hlúposť je dnes cestou k výhre vo voľbách, potom sme neprehrali len voľby.
Prehrali sme nárok na serióznu politiku, teda budúcnosť.
A to je prehra, ktorú si už nemôžeme dovoliť.