Rómovia

Slovensko dnes s napätím sleduje, ako automobilky hovoria o robotike, automatizácii a budúcnosti bez ľudí 😱.

Mnohí to berú ako novú výzvu 🫣.

Pre niektorých je to však starý príbeh, ktorý už raz skončil katastrofou. Pre Rómov 90. roky:

keď sa rozpadla istota. Po roku 1989 prišla privatizácia, reštrukturalizácia a masívne prepúšťanie, ľudia nechápali čo sa deje a nevenovali pozornosť budúcnosti. Zanikali štátne podniky, bane, hutníctvo, poľnohospodárske družstvá, technické služby. A je historickým faktom, že:

👉 Rómovia boli prepúšťaní ako prví.

Nie preto, že by pracovali horšie.

Ale preto, že: mali nižšie postavenie v hierarchii, boli slabšie chránení, nemali politickú ani odborársku silu boli „ľahko odstrániteľní“ bez následkov. Štát vtedy neurobil nič systémové pre ľudí a systému to bolo úplne jedno.

 Dôsledky, ktoré cítime dodnes.

Po prepúšťaní: neprišli rekvalifikácie

neprišli investície do regiónov

neprišlo nové zamestnanie

Prišiel: sociálny chaos

migrácia za prácou

dlhodobá nezamestnanosť

chudoba, ktorá sa dedí

Osady, ktoré dnes riešime ako „rómsky problém“, sú priamym dôsledkom zlyhania štátu v 90. rokoch.

Nie kultúry.

Nie mentality.

Ale ekonomického vytesnenia.

Dnešok:

Rómovia späť vo fabrikách,

mnohí pracujú. 

Dnes, o 30 rokov neskôr, sa história akoby čiastočne zopakovala – ale potichu. Rómovia sa vrátili do práce: do automobiliek do subdodávateľských fabrík na výrobné linky na fyzicky najnáročnejšie pozície a krátkodobých projektíkov.

 Opäť sú: na najnižších miestach výrobného reťazca bez kariérneho rastu, často cez agentúry bez dlhodobej istoty.

Držia výrobu.

Držia výkon.

Držia ekonomiku.

A opäť bez systému a ochrany.

Robotika: rovnaký scenár, nové stroje.

Dnes prichádza robotizácia. A treba si to povedať otvorene:

👉 Roboty nenahradia manažérov ako prvých.

👉 Nenahradia analytikov.

👉 Nenahradia vývojárov.

Nahradia: manuálnu prácu, opakujúce sa úkony fyzicky náročné pozície

Presne tie miesta, kde dnes pracujú Rómovia.

Ak neurobíme nič: budú prepustení ako prví bez rekvalifikácie

bez plánu

bez alternatívy

Tak ako v 90. rokoch. Rozdiel je len jeden

V 90. rokoch sa dalo povedať:

„Nevedeli sme, čo sa stane.“

Dnes to povedať nemôžeme.

Dnes: máme dáta

máme skúsenosť

máme historickú pamäť

Ak sa scenár zopakuje, nebude to nevedomosť, ale niečo vážnejšie. Bude to vedomé zlyhanie štátu. Toto nie je varovanie. Toto je realita v predstihu.

Ak dnes:

neriešime rekvalifikácie

neriešime vzdelávanie v komunitách

neriešime infraštruktúru

neriešime prechod ľudí z výroby do novej ekonomiky.

Tak o pár rokov:

budeme riešiť nepokoje

budeme riešiť extrémizmus

budeme riešiť hnev, hlad, strach a násilie 

A budeme sa opäť pýtať: „Ako sa to mohlo stať?“

Záverečná veta, ktorú by mal počuť každý politik.

Krajina, ktorá dvakrát po sebe obetuje tých istých ľudí, nemá problém s Rómami. Má problém sama so sebou.

„Každá pravda prechádza troma štádiami:
najprv je zosmiešňovaná,
potom prudko napádaná
a nakoniec je prijatá ako samozrejmá.“
— Arthur Schopenhauer